Udalosti v šk.r. 2016-17

Navigácia

Hodžova esej

VÍŤAZNÉ ESEJE 2014

1. miesto

Peter Kromka

Gymnázium Lipany

 

„Kapitalizmu je vlastná jedna chyba: nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Socializmu je vlastná naproti tomu jedna cnosť: rovnomerné rozdelenie biedy.“

Winston Churchill

 

Bude to už takmer dvadsaťpäť rokov. Tisíce  životov dnes už zrelých mužov, žien, ekonomicky neaktívnych študentov, otcov či matiek zasvätených v manželských a rodičovských zväzkoch, občanov Slovenska, hrdých Slovákov – slobodných Európanov. Okruh ľudí intenzívne prežívajúcich jadro mladosti, použijúc analógiu na Sládkovičovu Marínu. Spoločnosť formovaná mnohoznačným prívlastkom „89“. Atribútom reflektujúcim nielen fyzický vek, pretože integrujúcou „silou“ je predovšetkým pozoruhodná skutočnosť. Skutočnosť, že historický kontext okolností v čase, keď sa narodili, priamo aj nepriamo utvára a ovplyvňuje ich životy až po súčasnosť. Zahľaďme sa na ich osudy. Sú zrkadlom našich myšlienok. Ako prví vstúpili celým svojím „telom“ do „zasnúbenej“ zeme, do neporovnateľne demokratickejšieho sveta vrátane mnohých tieňov a čiernych machúľ, ktoré doposiaľ nahlodávajú veľké očakávania a nádeje. 

Pečené holubice nikde! Tento príbeh v sebe skrýva paradox, pretože pripúšťa dvojitú perspektívu, dvojité čítanie, kvantitatívny a kvalitatívny rozmer. Mladšie ročníky sú predmetom skúmania, prezentujú obraz súčasnosti nadväzujúcej na historický vývoj. Naopak, konkrétna skúsenosť starších je založená na empirickom prežití a zážitku, čo im umožňuje hľadieť z dvoch pólov. Vychádzajúc z biblickej tematiky, umocnenej o istú dávku nadsadenia, dovolím si tvrdiť, že v roku, keď padal Berlínsky múr a iné múry, prišlo čosi dôverne známe, avšak v novšom, sofistikovanejšom ošatení.  Tichá, osobná sloboda sa pretransformovala na ohlušujúcu slobodu „plných“ hlasiviek. Azda najznámejší a najpríznačnejší výrok zamatovej revolúcie „Sloboda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ možno interpretovať nielen ako originálnu reflexiu Václava Havla, ale zároveň aj ako nevyčerpateľnú studnicu inšpirácie, z ktorej pramení morálne a eticky opodstatnený argument odôvodňujúci hlasité „nie“ (nesúhlas). Jeden veľký muž povedal, že sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda druhého. Ak disponuje štátny aparát neobmedzenou mocou,  azda sloboda ľudí nekončí a nezačína v tom istom bode? Diskusie a polemiky sú viac než oprávnené, pretože z hĺbky vedomia sa vynára dostatočné množstvo otázok k zamysleniu. Komunisti sa možno domnievali, že odstránenie súkromného vlastníctva – znárodnenie myslenia, kolektivizácia výrobných prostriedkov, vykynoženie spoločenských tried – spôsobia  prerod v myslení, v duchovnej a kultúrnej sfére a vyvinie sa akýsi moderný socialistický typ človeka. Avšak ruský spisovateľ a disident Alexander Zinovjev tento ľudský prototyp umne nazval „homo sovieticus“ – človek bez iniciatívy, tvorivosti a zodpovednosti1. Opačné ekonomické metódy a opatrenia, najmä privatizácia priemyslových podnikov, môžu len zdanlivo zmeniť mentalitu spoločnosti. Obzvlášť postkomunistické krajiny potrebujú omnoho komplexnejšie a citlivejšie riešenia. Zaiste existujú aj tí, ktorí sa voči pádu železnej opony stavujú skepticky, niektorí sa dokonca prikláňajú k nereálnym konšpiračným teóriám pritiahnutým za vlasy, avšak majoritnú časť tvoria predovšetkým tí, ktorí nie sú spokojní, tí, ktorých predstavy a ideály doposiaľ nenašli väčšinovú zhodu so skutočnosťou. Bohaté a živé svedectvá rodičov, starých rodičov, priateľov či blízkych mi načrtli dianie z nie tak dávnej minulosti očami očitých svedkov. Triedny boj, neoblomné zovretie režimu alebo len banalita na spôsob mandarínky, ktorá bola kedysi takmer nedosiahnuteľným artiklom. Bolestné príbehy zachytené v publikácii Triedni nepriatelia od Rudolfa Dobiáša otriasajú svedomím a vo mne utíchajú ozveny najkrajších spomienok. Z môjho ohraničeného zorného uhla vyviera presvedčenie, ktoré sa hádam nepatrne približuje rétorike negatívnej teológie – nemáme sa horšie...

Spojenie „slobodní Európania“ môže viesť k záveru, že ide o pleonazmus, pretože „neslobodní Európania“ je v dnešnom ponímaní contradictio in idiecto. Sloboda sa relativizuje.  Myšlienky politických smerov  ideologicky podložených marxizmom zásadne odmietam, aj kvôli tomu, že cieľavedomou činnosťou popierajú prirodzenú spravodlivosť a slobodu v ekonomickom správaní sa človeka. Tomáš Akvinský, najväčší katolícky mysliteľ a intelektuál, videl základný a prvoradý princíp ekonomického mechanizmu v súkromnom vlastníctve, ktoré povýšil nad obecné. Privátny majetok individualite poskytuje nezávislosť, právo samostatne konať. Ekonomická sloboda je v plnom súlade s ľudskom dôstojnosťou. Odpovedá potrebe istoty a zabezpečenia. Súkromné vlastníctvo a voľný trh sú doménou ekonomického systému – kapitalizmu, ktorý zaiste interferuje aj s filozofiou objektivizmu Ayn Randovej. Liberálni ekonómia či ideológovia pokladajú kapitalizmus za najkomplexnejší politicko-ekonomický systém, domnievam sa však, že Sir Winston Churchill by s „nálepkou“ liberála, ktorá dehonestuje jeho politickú identitu, spokojný nebol a  otrávene by utrúsil ďalší spomedzi slávnych bonmotov. Kapitalizmus sa ani zďaleka nepribližuje ideálnemu spoločenskému usporiadaniu, je mu ale najbližší. V krajinách, kde boli zásady voľného trhu uplatňované aspoň v oklieštenej verzii, sa priemerná životná úroveň obyvateľov dokázateľne zvýšila. Slovenská republika je podľa ústavy „sociálne a ekologicky orientovaná trhová ekonomika“, voľný trh je budovaný dve dekády, počas tejto periódy „moderných“ dejín zažíva ekonomika  progresívny vzostup, ibaže v porovnaní so západným svetom krívame na všetky končatiny. Iste, ekonomická biosféra a vzájomný vzťah štátu a jednotlivca je v týchto krajinách na omnoho rozvinutejšej úrovni. Marshallov plán sa javí ako nepostačujúca odpoveď. V niektorých sférach, do popredia uvádzam predovšetkým nehmotnú a duchovnú, sme paradoxne my tými, ktorí sú podstatne menej zraniteľní. Politika realizovaná po februári 1948 si nezaslúži démonické konštatovanie či nostalgické vyzdvihovanie, avšak pri čerpaní zo zdanlivo rôznej určenosti bádam isté „pozitíva“. Žili sme v izolovanom svete skrytosti, za ostnatým drôtom. Poznateľná skúsenosť nás zaviedla k hlbšiemu zmyslu udalostí v dejinnom pohybe. Nemé šepotanie normalizačných rokov poskytlo priestor na uchopenie súvislostí. Nesloboda je otroctvom a nespútaná sloboda zotročením ducha. Doposiaľ sa neviem vymaniť z pásma vlastnej subjektivity a pocitu, že krajiny za západnými humnami prechádzajú akýmsi syndrómom vyhorenia. Akoby kolísali medzi pohnútkami absurdity a túžbou po zmysluplnosti. Akoby sa Európa hanbila za svoje kresťanské dedičstvo. Akoby charakter súčasnosti čoraz jasnejšie pripomínal, že medzi Európu a kresťanstvo už nemožno klásť „rovná sa“2. Kapitalizmus môže poľahky skĺznuť do vôd pôžitkárstva, upriamujúc svoju   pozornosť na finančný zisk a využívajúc vlastnú slobodu ako nástroj na obmedzovanie slobody druhého. Podľa Waltera Benjamina je „vykupiteľskou“ ponukou kapitalizmu práve to, že robí znesiteľnými zadlženosť a život na dlh, ktoré tento systém sám produkuje3. Rieky tradičného kapitalizmu doposiaľ tečú, ale upgradovaný kapitalizmus sa už dávno rozlial do delty prúdov a kanálov. V jednej topánke je už mokro...

            Práca je substanciálnou podstatou človeka. Mať prácu je dôležité a dať ľuďom prácu ešte dôležitejšie. Fenoménu nezamestnanosti a jej vplyvu na duševnú stabilitu a rozpoloženie človeka sa venuje Harissonov model. Mimoriadne veľkej obľube  sa teší tzv. Okunov zákon, ktorý vyjadruje vzťah medzi dvomi najpodstatnejšími ekonomickými veličinami – ekonomickým rastom a mierou nezamestnanosti. Aby sa hospodársky rast premietol do tvorby nových pracovných miest, mal by nadobudnúť minimálnu hodnotu na úrovni vyše dvoch percent ročne. Nie som ekonóm, nezvírim prach, nie je v mojich silách podať komplexnú charakteristiku trhu. Mám len dve oči, ktoré môžu vidieť. Dve ruky, ktoré môžu meniť. Prial by som si však, aby sme ostali ľuďmi. Tým, čím sme jedineneční. Hry na bôžikov sú kontraproduktívne. Potom sme len hračkami ťahanými za motúziky. Hry na znášanlivých demokratov tolerujúcich „inakosť“, no zatracujúcich inakosť názorov, sú ambivalentné. Nebuďme slaboduchí humanisti, ale komunita s veľký „K“, ktorá si uvedomuje vlastnú nedokonalosť a ohraničenosť. Nebuďme tolerantné tvory, ale tolerantní ľudia. Ľudia plní nádeje. Dospievam –  aj ja si raz budem hľadať prácu...

            Mĺkvym pohľadom si premeriavam vagón. Po lícach sa mi kĺžu kvapky potu. Prv než sa rozhodnem posadiť, je už môj úmysel len zbožným prianím. Druhý máj. Piatok, študentský spoj. Zostávam stáť pri dverách a cez sklenú výplň sledujem dianie vo vnútri. Bohužiaľ, nič sa nedeje, a to ma desí. Ešte väčšmi než propagačný materiál sociálnych demokratov vycapený pred nosom. Toľká zábava. Očami zablúdim späť. Vidím tváre, stuhnuté obličaje. Bez emócií, prázdne gestá. Akoby bolo otravou žiť. Áno, veziem sa voľakedy zeleným „pantografom“ na štýl osemdesiatych rokov, je tlačenica a dýchať všeličím možným obohatený kyslík nie je nič príjemné, ale aj tak... Do poľa pozornosti mi padne pár sediaci oproti. Vzhľadný muž, vzhľadná žena. Vek asi dvadsaťpäť. Opierajú sa o to isté sedadlo, a jednako slova neprehodia. Napokon, prečo by mali. Do uší im prúdia hudobné tóny z káblikov. Nezainteresovaný by povedal, že len využívajú kontakty, resp. konexie. Na diagonálnej pozícii sa týči ďalší alfa samec. Nie starší ako zmienení ľudkovia.  Mrví sa. Žiadna neutralita, je nabitý. Nazdávam sa (má slnečné okuliare), že „chémia“ už pracuje. Zvyšné osadenstvo sa predbieha v pasivite. V duchu kapitalizmu – šikovnejší vyhráva. Fádnosť situácie spúšťa fantáziu. V mysli sa mi počas hluchej chvíle vynorí aj esej, na ktorú mám necelé dva týždne. Napadajú mi všakovaké podobnosti v súvislosti s hlavnou tézou zadania. Štatisticky je jeden zo spomínaného tria bez práce, nezamestnaný. Nuž, Harissonov model má celkom určite niečo do seba. Vystupujem, som na rade...

                      

Pramene:

[1] Zinovjev, A., 1991: Homo sovieticus (samizdat – 1982)

2 Halík, T., 2004: Vzýván i nevzýván, Praha, str. 246, ISBN 80-7160-692-3

3 Benjamin, W., 1921: Kapitalismus als Religion (fragment)

 

 

 

2. miesto Daniela Chudá

Bilingválne gymnázium Milana Hodžu

          Ľudia tak radi opakujú tie isté chyby. To mi zišlo na um ako prvé, keď som uvidela výrok Milana Hodžu a vybavila si svoje poznatky o kríze v 30. rokoch minulého storočia, ku ktorej zvykne byť prirovnávaná tá súčasná.

             Keď Milan Hodža predniesol svoju reč, naša krajina stála v podobnej situácii, akou je tá dnešná. Od tých čias sa však zmenilo to, že svetové hospodárstva sú omnoho viac vzájomne prepojené, čo má aj dopad na spôsob, akým môžeme rozumieť jeho slovám. Podporovať zamestnanosť a podporovať ju zámerne, to sú dve úžasne rozdielne veci. Pokiaľ ide napríklad o ním uvedený vývoz, ten dnes zaobstarávajú najmä zahraničné automobilové a iné závody. Môžeme byť za ne vďační, lenže iba lákať investorov spoza hraníc na lacnú pracovnú silu a daňové úľavy, nie je podľa mňa systematickým riešením, aké potrebujeme.

A čo investície? Tie predsa zvyšujú produkciu a vyššia produkcia znamená viac pracovných miest a nižšie reálne ceny. Je však veľkým rozdielom, či takýto krok prichádza zo strany trhu alebo štátu. Už len preto, lebo platí, že keď pracovné miesta a kapitál buduje štát, svoj produkt alebo službu financuje z daňového príjmu, ktorý ho veľa úsilia nestojí a následne sa tvári, že jeho ponuka je bezplatná alebo lacná. Na druhej strane, trhové subjekty musia spolu súperiť a presvedčiť konzumentov o výhodnosti svojho tovaru alebo služby. A pokiaľ štát zase zvýhodní trhový subjekt dotáciou, úľavou, reguláciou alebo priamym výberom, môže oslabiť súťaž a nám bežným ľuďom zvýši cenu. Je to natoľko univerzálna pravda, že nie je príliš potrebné konkretizovať oblasti hospodárstva, na ktoré platí.   

Milan Hodža určite svoj návrh zamýšľal dobre, chcem však na jeho výroku poukázať na istý spôsob zmýšľania, ktorý sa odzrkadľuje v použití slova zámerný a ktorý je nám ľuďom veľmi prirodzený a zároveň je aj nebezpečný. Významný ekonóm John Maynard Keynes tiež zmýšľal podobne. Jemu sa zas videlo, že treba zámerne pomáhať obehu peňazí, tak ako sa to dnes robí skrz verejné investície, progresívne zdanenie, znižovanie úrokových mier na pôžičky a uvoľňovanie finančných rezerv. Bol presvedčený, že v trhovej ekonomike nastáva stav, keď dopyt nestačí ponuke.

Držiteľ Nobelovej ceny Friedrich Hayek nazval Keynesov a podobné druhy uvažovania osudovou domýšľavosťou. Argumentoval proti Keynesovi, že v procese uzdravenia z úpadku podceňuje význam neregulovaného cenového systému, ľudskej podnikavosti, kalkulácie výrobcov pri vytváraní úspor a ich premene na lacnejší spôsob výroby. Predpokladal, že trh sám disponuje samouzdravujúcimi spôsobmi, pokiaľ ceny tovarov, služieb a práce nebudú ovplyvnené štátnymi zásahmi. 

Následky Keynesiánskej ekonómie v praxi najlepšie dokumentuje súčasný systém lacných peňazí, ktoré nie sú kryté reálnou protihodnotou ako za čias zlatého štandardu. To umožňuje dávať do obehu ľubovoľné množstvo peňazí a spôsob, akým sa to deje, je v skutku prekvapujúci. Keď si požičiate peniaze z komerčnej banky, tak ona zo žiadneho účtu peniaze neodpíše, ale jednoducho naťuká nové čísla do systému. Píše o tom vo svojej knihe Josef Jílek, expert Českej národnej banky. Požičané peniaze po splatení zaniknú, ostane po nich len splatený úrok. Na splatenie úroku musí dlžník stiahnuť peniaze zo súčasného obehu. Tie nie sú ľahko dostupné pre všetkých, pretože banky na svoj zisk požičiavajú peniaze zo vzduchu. Isteže, banky potrebujú splniť určité kritéria, objem naraz požičaných peňazí je daný objemom všetkých vkladov na súkromných účtoch a množstvom frakčných rezerv, ktoré uvoľní centrálna banka. Tieto požiadavky sú však viac ako tolerantné a vlády ochotne tlačia úrokové miery nadol.

Keďže pôžičky sú jediným spôsobom, akým sú do obehu emitované peniaze, tak aby boli peniaze na splácanie úrokov, musia sa zákonite na ďalšie vydané peniaze opäť viazať úroky. Dôsledkom by mali byť enormne zadĺžené domácnosti a podniky, lenže štát preberá na seba toto zadĺženie tým, že si za úrok požičiava vlastné peniaze a následne utráca na verejných investíciách či sociálnej politike, čím dodáva časť peňazí do obehu, ale často neefektívne a predovšetkým tým nerieši podstatu problému, iba odďaľuje explóziu. To je v priamom rozpore s apelovaním Milana Hodžu na to, aby sa ľuďom dostalo viac práce a nie podpory.

Zároveň keď dlžníci banky nedokážu splácať svoje pohľadávky, najmä ak nimi sú Grécko alebo Španielsko, dostávajú sa tieto banky do obrovských problémov a ich pád by znamenal hospodársky úpadok, ktorému sa politici tak chcú vyhnúť. Preto ich štáty cez Medzinárodný menový fond zachraňujú, čím sa ešte viac zadlžujú. To je ale ukážkový gordický uzol, však? Zadĺžení sú všetci – domácnosti, firmy, štáty, banky.

Peňažný systém v takejto podobe hádže trhu polená pod nohy a vysvetľuje, prečo napriek technologickému pokroku stále viac pracujeme, prečo sa zadlžujeme, a prečo sa nám ekonómovia snažia nahovoriť, že neustála mierna inflácia je želaným stavom. Stagflácia je zlá – málo sa požičiava. Deflácia, to je satanizmus – splátky tých najväčších dlžníkov, štátov a bánk, naberajú na reálnej hodnote. Otázkou teda je, či vôbec môže mať štát peňažný monopol a ak áno, či môže udržiavať mechanizmus, v ktorom vydávanie peňazí je spojené s úvermi.

Domnievam sa však, že systém postavený na ustavičnom zadlžovaní nie je trvalo udržateľný. Ide o veľký morálny hazard našej doby – fakt, že politici si len prehadzujú tikajúcu bombu z jedného funkčného obdobia na ďalšie, lebo sa boja niesť následky toho, že by ľuďom dali pocítiť realitu. Realitu, že veľká časť súčasného bohatstva je umelá, lebo existuje vďaka dlhu. Peňažný systém nie je zďaleka jedinou príčinou, zohráva však dôležitú úlohu.

Štandardné politické strany po celej Európe sa pokúšajú ľudí presvedčiť, že cesta z krízy vedie skrz integráciu národov a centralizáciu moci. Názorové rozdiely medzi sociálnou demokraciou, konzervativizmom a liberálmi sa natoľko zotreli, že by pokojne mohli vytvoriť aj spoločnú stranu. Daňová harmonizácia a banková únia, s tým by chceli prísť. Aj na domácej politickej scéne nás presviedčajú, že by sme mali vzhliadať ku krajinám ako Francúzsko a Nemecko. Tie však môžu byť vďačné nám, strednej a východnej Európe, aj Indii, Číne a krajinám tretieho sveta za nízke dane pre pobočky ich závodov a lacnú pracovnú silu. Nie, ozaj si nemyslím, že práve vďaka daniam a sociálnemu štátu sú lídrami Európskej únie.

Friedrich Hayek nazval takúto snahu o expandovanie a centralizáciu moci, ktorá sa snaží takto napraviť svoje predošlé zlyhania, cestou do nevoľníctva. V celom svojom diele poukazoval na to, že spoločenské dianie je natoľko zložité, že komplikuje a v niektorých oblastiach priam znemožňuje centrálnu koordináciu takých veľkých celkov, ako je národ či nebodaj združenie národov. Miesto toho zdôrazňoval spontánny poriadok v spoločnosti, ktorý vzniká voľným obchodom. Ten umožňuje cez vzťah dopytu a ponuky vznik primeraných cien, ktoré sú spoľahlivými kľúčmi v našich rozhodnutiach a usmerňujú ľudskú podnikavosť a produkciu.

Súhlasil s ním aj Milton Friedman, keď prehlásil, že je veľkou chybou, ak hodnotíme skutky vlády podľa ich úmyslov a nie dôsledkov. Krásnym príkladom je minimálna mzda. Ňou sa v zásade snaží štát vyriešiť problém, ktorý sám spôsobil – ťažšie podmienky pre malých podnikateľov skrz veľké množstvo malých regulácii a neprimeranej daňovej záťaže, čo je v podstate oslabenie konkurencie v neprospech konzumenta i zamestnanca. Nie je vôbec tajomstvom, že aj začínajúci podnikatelia si musia na byrokratickú činnosť zamestnávať ľudí. Na malé podniky má všetka tá záťaž podstatne väčšie dopady ako na veľké, čo znamená, že by mnohí museli nízko ohodnotiť svojich zamestnancov.

Zákonným stanovením najnižšej možnej mzdy sa vyrieši jeden problém a hľa, máme nezamýšľaný dôsledok – nezamestnanosť. Keby sme v súčasnosti celkom zrušili minimálnu mzdu, zrejme by to nenieslo pekné následky, ale pri rozvinutom podnikateľskom prostredí by nemusela byť potrebná. Také prostredie docielime tým, že sa kritickým okom pozrieme na to, ktoré regulácie trhu sú potrebné a ktoré nie. Navyše, prečo radšej miesto minimálnej mzdy štát nedopláca ľuďom s veľmi nízkou mzdou do zákonne stanoveného minima, keď sa teda tak zaujíma o chudobných? Hodí sa ešte dodať, že bez minimálnej mzdy si dokáže hravo poradiť aj krajina ako Švédsko.

A keď už je reč o Švédsku, o tom veľkom vzore sociálne orientovaných politikov, v indexe ekonomickej slobody sa nachádza pred nami o celý parník. Ako je to možné? Zdá sa, že daň z príjmu nie je zďaleka všetko, pretože sa uvádza, že bežný slovenský občan odvedie štátu za rok cca 60% svojho zárobku. Tragédiou pritom je, že sa aj tak nechávame presvedčiť, že žijeme v slobodnej spoločnosti a trhovej ekonomike, z ktorej nás môže „vyslobodiť“ ešte viac štátu. Štandardným politikom takáto viera ľudu vyhovuje, môžu svoje kroky ospravedlňovať ako jeho ochranu a všetkých odporcov silnejúceho štátu a EÚ ohľaduplne označiť za bezcitné hyeny, ktoré ho nechajú napospas krvilačným korporáciám. Prosím, povedzte mi niekto, kedy sme zabudli, že o pravde nerozhoduje počet ľudí, ktorý zastáva nejaký názor?

            O súčasnej morálke možno konštatovať, že sme stratili vieru v prirodzený poriadok a kreativitu jednotlivcov. Nemalo by nás pritom udivovať, že aj v „nespravodlivom“ kapitalizme môže vzniknúť minimálna mzda kolektívnou dohodou a nie zákonom ako vo Švédsku, komúny v USA a Kanade, spoločnosť Mondragon s rovnomernými odmenami v Španielsku, miliardy dolárov od Billa Gatesa na charitu a ďalšie príklady, o akých socialistickí utopisti toľko snívali. Bohužiaľ, oni zabudli a aj my dnes zabúdame na dva úzko prepojené morálne princípy, bez ktorých akákoľvek vízia nemôže fungovať – sloboda a dobrovoľnosť. 

 

 

3. miesto Laura Beláková

Bilingválne gymnázium Milana Hodžu

 

 

„Zvýšenie vývozu a rozšírenie investičnej činnosti tvoria dva základné piliere, o ktoré musíme oprieť zámernú pomoc pracovnému trhu, kde dlhotrvajúca nezamestnanosť je prameňom hospodárskeho, sociálneho a morálneho nebezpečia, ktoré nechceme nikdy podceňovať... Na boj proti nezamestnanosti nesmieme sa dívať len ako na akciu výhradne hospodársku, ale ako na úkol, ktorý slúži záchrane dôležitých ľudských a mravných hodnôt, bez ktorých by sa ťažko udržala rovnováha ľudskej spoločnosti... Ak sa chceme dostať opäť k zdravším pomerom, musíme sa snažiť, aby sme ľuďom dali prácu a nie len podpory.“


(Z vystúpenia Milana Hodžu na 16. schôdzi Národného zhromaždenia Republiky československej 5. 12. 1935)

Podnázov:

Ako problémy krízy vnímajú stredoškoláci v súčasnej neľahkej dobe. Hľadáme východiská a cesty k novej prosperite a morálke.

 

 

 „Tvoja práca ti zaplní väčšiu časť tvojho života, a jediný spôsob, ako byť naozaj spokojný, je robiť to, v čo veríš, že je dobrá práca. A jediný spôsob, ako robiť dobrú prácu, je robiť to, čo ťa napĺňa.“

Steve Jobs

 

Slová Steva Jobsa sú veľmi pravdivé.  No, bohužiaľ, to tak nie je vo väčšine prípadov. Zväčša  sú ľudia radi, ak majú aspoň nejakú prácu, môžu uživiť seba a svoje rodiny. Nad predstavou práce, ktorá by ich napĺňala, sa ani nezamýšľajú. Nechcem nikoho kritizovať či poúčať, chcem len, aby sme sa zamysleli nad touto problematikou, pretože sa týka nás všetkých. Chcem ponúknuť určité riešenia, ako by sa dala táto situácia zlepšiť.

 

Zamyslime sa nad týmito tromi príbehmi. Sú si veľmi podobné a každý naznačuje ten istý problém, ktorým je nezamestnanosť. Tu je prvý.  Pretože som študentkou gymnázia, začnem práve ním. Je o mladom študentovi, ktorý nedávno ukončil štúdium na jednej zo slovenských vysokých škôl. Počas doterajšieho štúdia dosahoval výborné výsledky a nadobudol užitočné zručnosti. Vie výborne pracovať s modernými technológiami, ovláda dva cudzie jazyky. No hľadanie práce nie je také jednoduché, ako si predstavoval. Od všetkých potenciálnych zamestnávateľov, u ktorých sa uchádzal o prácu, mu prišla nepotešujúca odpoveď. Všetky jeho žiadosti boli zamietnuté. A tak skončil na úrade práce. Pridal sa do dlhého zoznamu ľudí, ktorí sú nezamestnaní. Na Slovensku, v jeho rodnej krajine, si prácu nájsť nevedel. A preto sa presťahoval do zahraničia, kde sa dokázal uplatniť. Toto je bežná situácia, ktorú si môžeme všimnúť. Mnohí sa nedokážu zamestnať v odbore, ktorý vyštudovali. Majú pocit, že zbytočne študovali. Myslia si, že by na Slovensku zakrpateli, pretože by museli prijať aj menej kvalifikovanú prácu. Nepáči sa im predstava, že by mali prežívať od jednej výplaty k druhej. Taktiež sú znechutení politickým systémom a neveria v jeho zlepšenie. No fakt, že každoročne odchádza pracovať preč tak veľa mladých ľudí, neprospieva našej ekonomike. Práve oni sú tí, ktorí sú schopní prísť s novými nápadmi či myšlienkami. No keďže ich nedokážu uplatniť alebo je ich práca slabo ohodnotená, odchádzajú do zahraničia, kde predpokladajú lepšiu možnosť sa presadiť. Nenechajme si svoju budúcnosť prešmyknúť pomedzi prsty, nezatvárajme oči nad týmto problémom, ale snažme sa ho vyriešiť. Inak prestaneme napredovať. Skúsme vytvoriť vhodné podmienky, ktoré by prilákali mladých ľudí pracovať u nás. Rozbehnime programy, ktorých cieľom by bolo ponúknuť kvalitné pracovné príležitosti už pár mesiacov po skončení vzdelávania. Pod takouto ponukou si môžeme predstaviť taktiež prax v rôznych odvetviach ešte počas štúdia. Učňov, ktorí chodia dva dni v týždni pracovať do konkrétneho podniku a zvyšok sa učia, nájdeme vo väčšine odvetví. No mnohí sa takejto praxe nechcú zúčastňovať. Skúsme ich motivovať tým, že napríklad najlepší by dostal na konci výučby aj prémiu či pracovné miesto.

Druhý príbeh je o úspešnej mladej žene, ktorá musela uprednostniť kariéru pred svojou rodinou.  Práve ženy majú na Slovensku väčší problém nájsť si prácu, pretože je u nich vysoký predpoklad otehotnenia. Kvôli odchodu na materskú dovolenku musia prácu na určitý čas opustiť. Po ukončení materskej dovolenky, ktorá na Slovensku trvá približne 34-37 týždňov, má žena nárok na rodičovskú dovolenku, ktorá trvá do tretieho roka dieťaťa. Podľa slovenskej legislatívy musí zamestnávateľ takejto žene držať pracovnú pozíciu po celý čas jej neprítomnosti. Taktiež ju nemôže prepustiť ani tesne po jej skončení. No počas doby, kým nebude v práci, musí zamestnávateľ na jej pozíciu prijať niekoho iného. Tým mu vznikajú zbytočné náklady. Aj keď je legislatíva nastavená správne na podporu mladej rodiny, zamestnávatelia častokrát uprednostnia muža pred ženou, aj keď táto môže mať rovnakú kvalifikáciu. Preto by sa mohlo stať, že viac žien nebude chcieť rodiť deti, keďže budú uprednostňovať práve kariéru. Budú sa snažiť predísť možnej situácii, v ktorej budú mať veľký problém s nájdením práce. No postupným znižovaním pôrodnosti by náš štát začal stagnovať. Keďže by sme nemali nové generácie ľudí, populácia by len starla.  Zníženie pôrodnosti by tiež znamenalo zvýšenie dôchodkového veku pre ľudí. Práve zvyšovanie odchodu do dôchodku by bolo v priamej úmere s narastajúcimi zdravotnými chorobami, čo by viedlo k zvýšeniu nákladov na zdravotnú starostlivosť.

Posledný príbeh je o žene v stredných rokoch. Pracuje ako vychovávateľka v materskej škole. V dôsledku znižovaniu počtu zamestnancov dostala výpoveď. Táto žena si okamžite začala hľadať novú prácu. No kvôli jej veku ju nikde nechceli prijať. A to nemá ani 50 rokov. Aj táto žena skončila na úrade práce. Stala sa dlhodobo nezamestnanou. Za takúto nezamestnanosť sa na Slovensku považuje doba bez práce dlhšia ako 12 mesiacov. A aj tu platí všeobecný fakt, že čím dlhšie sú ľudia bez zamestnania, tým menšiu majú nádej, že si ho znova nájdu. Strácajú dôveru vo vlastné schopnosti, sebaúctu a nevidia nádej na zmenu. Práve preto je strata zamestnania zložitým spoločenským problémom. Taktiež znamená aj stratu kontaktov a vzťahov, čo môže mať až rôzne psychické dopady. Navyše sa u týchto ľudí často prejavujú aj zdravotné problémy spôsobené stresom. Ďalším problémom môže byť alkoholizmus. Liečenie chorôb spôsobených nadmerným požívaním alkoholu či pobyty v protialkoholických zariadeniach sú dotované z nášho zdravotníctva. Sú to zbytočné náklady, ktoré následne oslabujú náš štát. Alkoholizmus môže taktiež spôsobovať problémy v rodinách. Rodina je miesto, kde sa dieťa učí správaniu od svojich rodičov, ktorí mu taktiež ukazujú ako sa správne začleniť do spoločenských vzťahov. Dieťa vidí zväčša vo svojich rodičoch kladných hrdinov. No ak sa v takejto rodine nachádza alkoholik, dieťa si k nemu nikdy nevybuduje dôveru. Tieto dôsledky môžeme neskôr vidieť pri vytváraní si vzťahov s ostatnými ľuďmi. Navyše manželstvá v takýchto rodinách nebývajú častokrát šťastné, čo vedie až k fyzickému napádaniu zo strany alkoholika či k samotnému rozvodu. Preto je potrebné, aby riešenie situácie nezamestnanosti bolo výhodné pre obe strany. Starší ľudia by odovzdali svoje skúsenosti mladým, z čoho by profitovala národná ekonomika. Na druhej strane by títo ľudia nestratili prácu, čím by sa predišlo ich možnej strate morálnych hodnôt.

Všetky tieto príbehy majú niečo spoločné. Všetky sú skutočné a ukazujú, ako je ťažké sa na Slovensku zamestnať. No skúsme sa zamyslieť, ako by sme mohli prísť k novej prosperite.   Pretože problémy s uplatnením spôsobujú stratu sebaúcty a sebadôvery, a práve takíto ľudia častokrát stratia chuť spoločnosti nejako prispievať.

Jedno z možných riešení by mohlo byť viac podporovať živnostníkov. Napríklad aj matky, ktoré sú na materskej dovolenke, či ľudia, ktorí si nedokážu nájsť prácu u iných zamestnávateľov, by sa nimi mohli stať. No to by musel štát najskôr týmto ľuďom vytvoriť vhodné prostredie, aby mohli zrealizovať svoje nápady. Taktiež by mohli robiť to, čo ich baví a napĺňa. Jedným z podporných opatrení by bolo zníženie odvodov, čím by sa živnostníkom znížili náklady na zamestnávanie ďalších ľudí. Znížila by sa nezamestnanosť a štát by začal profitovať. Najväčším plusom by bolo, že by štát musel vyplácať menej sociálnych dávok a ešte by získal viac daní z príjmu.

Na Slovensku je veľa firiem, ktoré vlastnia zahraniční investori. Práve tí dávajú prácu našim ľuďom. No čo ak raz prestanú mať záujem o výstavbu takýchto fabrík práve u nás? Ako závažný problém sa črtá nedostatočný rozvoj dopravných sietí, čo má za následok veľkú nerovnováhu medzi regiónmi. Síce máme pre týchto investorov veľa výhodných pozemkov aj na východe Slovenska, no k viacerým nevedie diaľnica alebo iná dopravná sieť. Teraz však máme viac možností.  Mohli by sme podporovať malých a stredných podnikateľov, tak ako to je v mnohých vyspelých krajinách. Taktiež by sme mali zamestnancom garantovať, že majú šancu si rýchlo nájsť nové miesto, vzpružiť pracovný trh.  Znovu si môžeme vziať príklad od iných. Firme, ktorá dá prácu dlhodobo nezamestnanému, by boli poskytnuté určité výhody,  napríklad daňové úľavy, príspevky na vytvorenie nových pracovných miest či na školenia a rekvalifikačné kurzy.


Generácie odborníkov si nedokázali poradiť s tým, ako problém nezamestnanosti, najmä tej dlhodobej, vyriešiť. Mojou snahou bolo hlavne zamyslieť sa nad týmto komplikovaným problémom a nie ponúknuť hotové riešenie. Podľa mňa je kľúčom to, aby ľudí ich práca napĺňala, aby mali pocit, že sú prínosom pre spoločnosť, a sú za to aj docenení. Každý z nás má predsa chuť niečo dokázať a v niečom byť dobrý. Každý síce iným spôsobom, ale všetci prispievame k tomu, aby naša spoločnosť zdravo fungovala. Morálny úpadok a apatia nemusí súvisieť iba s problémom nezamestnanosti. Môže sa vyskytnúť aj pri práci, ktorá človeka nenapĺňa. Preto sú myšlienky Steva Jobsa a Milana Hodžu stále aktuálne. Obaja poukazujú na dôležitosť toho, aby mali ľudia prácu a aby ich aj napĺňala.

 

     

Novinky

Kontakt

  • Bilingválne gymnázium Milana Hodžu
    Komenského 215 Sučany
  • +421 43 4 293 474

    RNDr. Vasil Dorovský
    riaditeľ školy
    0910 945 956

    RNDr. Ľubica Bošanská
    zástupkyňa
    0911 348 411

    Ing. Martina Lojdová
    zastupkyňa pre TEČ
    0911 348 415


    sekretariát riaditeľa školy
    0911 348 424











Fotogaléria