Udalosti v šk.r. 2016-17

Navigácia

Hodžova esej

ĎALŠIE OCENENIA

Denny Petrovič

Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom

Báčsky Petrovec, Srbsko 

 

MOJE RIEŠENIE GLOBÁLNEJ KRÍZY

                01.10. 1919

            ,,Dobrý deň, nachádzame sa na nádvorí slovenského Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci, dnes dňa 1. októbra r.1919 nás tu navštívil a zapísal sa do pamätnej knihy školy slovenský politik, štátnik a publicista Milan Hodža. Ako sme sa dozvedeli od pána Milana Hodžu, ktorý prišiel na Dolnú zem s prvým oficiálnym volebným politickým programom, ktorý je jednoduchý a má štyri body: všeobecné volebné právo , národná rovnoprávnosť , pozemková reforma a progresívne dane. Pán Hodža počas tejto návštevy chodí po slovenských dedinách na Dolnej zemi a presviedča ľudí o svojom výnimočnom demokratickom programe. S pánom Hodžom sme si krátko i pohovorili a povedal nám, že na pôde parlamentu sa bude zakladať o slobodu myšlienky, slobodné hlasovacie právo a bude navrhovať daňovú reformu. Vyjadril sa taktiež aj o národnostnej otázke, o čom povedal, že od začiatku svojej kariéry propagoval spoluprácu medzi nemaďarskými národnosťami a inicioval založenie Klubu národnostnej strany...”, toľko z Rozhlasovej stanice Dolná zem pre dnes.

           17.04. 2014   

            ,,Dobrý deň, dnes je štvrok 17. apríla  roku 2014, milí diváci, nachádzame sa v jedinom, najväčšom a najstaršom  slovenskom gymnáziu mimo územia Slovenska. Na dnes v našich ekonomických správach nachystali sme vám anketu so stredoškolákmi a opýtali sme sa ich zopár otázok. Poďme sa prejsť po škole, vidíme tu skupinu chlapcov.

,, Chlapci ,ktorý z vás by bol ochotný odpovedať na zopár otázok do televízie?“ Všetci do jedného sa tisli  pred kameru. ,,Ja, ja...“ ...,,Viete, že nemôžete všetci, poď ty, Ivan.”… ,,Ivan, aké sú tvoje náhľady na globálnu finančnú a hospodársku krízu?“ ,,Huh, finančná kríza, hmmm....Noo, to je…nikto nemá peniaze, že???“  ,, Ach, no, poďme ďalej...“ Kráčajúc ďalej po veľkej a krásnej chodbe sme narazili na Miška, ktorý práve dojedal svoju desiatu s  priateľkou... ,,Miško, môžeš nám ty povedať názor o východiskách pre súčasnú finančnú a ekonomickú krízu, aspoň niečo, čo o tom vieš?” ,,Kríza, no kríza, ťažká otázka, ale poviem vám, čo viem. Kríza je, keď narkomani nemajú už svoju drogu, nie? Hahaha. Musím ešte niečo povedať do televízie-VAMOS BARCAAA... A ešte niečo, na ktorom televíznom kanáli toto bude vysielané?“...  ,,Smola, a tvoja priateľka Elizabeta? Čo ty hovoríš?“ „ Viete, mňa to vôbec nezaujíma, nájdem si bohatého muža a stanem sa modelkou, hihihi...“

Toto naše vysielanie úplne nevyšlo, skúsme sa ešte pozrieť do triedy maturantov, možno niekoho nájdeme. Majú hodinu slovenčiny. „Ahojte, maturanti, bol by niekto z vás ochotný odpovedať na niekoľko otázok o pracovnom trhu, investíciách, finančnej kríze...?“ „Mohol by som sa ja aspoň pokúsiť?“ povedal hlasno chlapec z ostatnej lavice... „Pani profesorka, uvoľníte ho z hodiny?“ „Áno,  samozrejme, choď Denny.“

Vo veľkej prázdnej triede sa začal náš rozhovor. 

,,Viem aj sám, že nie som veľký znalec ani ekonomický expert,  keď ide o takéto otázky , ale tieto témy ma zaujímajú a rád by som vám povedal, ako to vidím ja. Hneď z rána, zo dňa na deň, v televíznych správach vysielajú o globálnej kríze, nezamestanosti, nedostatku investícií a podobné. Túto tému nemožno obísť. Je to smutné a prvé, čo mi napadlo, bola otázka, ako vlastne prišlo ku globálnej finančnej a hospodárskej kríze?  Zoskupujúc všelijaké informácie prišiel som po slovo „banka” alebo ešte reálnejšie by som toto slovo dnes zmenil na slovo „banda”. Áno, banda ľudí, ktorá dovolila, aby milióny ľudí, rodín zostali bez práce, bez budúcnosti, na tisíce detí, ktoré žijú zo dňa na deň, sú hladné, žijú z ruky do úst, aby prežili. A na druhej strane malá skupinka ľudí, bezcitne si vychutnáva najlepšie jedlá, cestuje po svete, vozí sa na najluxusnejších autách, zaslepená peniazmi nevidí, čo sa deje vôkol nej. Hrôza. Za hlavnú príčínu krízy považujem liberalizáciu finančného sektoru, náš bankový systém musíme stabilizovať a zrieknuť sa mnohých vecí, ktoré sme si každodenne zvykli kupovať a nemíňať peniaze na každom kroku. Keď hovorím o svojom štáte, v ktorom bývam, čiže Republike Srbsko, nie sme my občania vinní, prečo je náš štát veľmi zadĺžený, prečo sme si vypožičali viac peňazí, ako môžeme vrátiť, a prečo je investičná činnosť na najnižšej úrovni. Situácia je taká, aká je a iba spolu sa môžeme z toho dostať, hoci veľmi ťažko. Ako Aristoteles povedal, etika je vnímaná ako časť politiky. Etika sa totiž „vzťahuje“ na konanie človeka ako jednotlivej bytosti, zatiaľ čo politika „smeruje“ k tomu, čo sa týka celého štátu. Potešujúce je, keď  jednotlivec dosiahne pre seba najvyššie dobro, no krajšie a vznešenejšie je, keď sa národ a štát dostanú tak ďaleko. S pojmami etika a politika veľmi úzko súvisí aj pojem spravodlivosť. Aristoteles vnímal spravodlivosť vo viacerých významoch. Nevnímal spravodlivosť len ako vlastnosť duše či etickú cnosť človeka.   Spravodlivosť nie je len subjektívnou normou, ale všeobecne platným, objektívnym meradlom ľudského chovania. A predsa je politika kultúrne najvyzretejšou odpoveďou na problémy ľudského rodu, lebo pomáha tam, kde sa spolunažívanie skomplikuje, pretože svojimi pravidlami či inštitúciami umožňuje sa vyhnúť násilnému riešeniu a hľadať dopredu dohodnutým spôsobom prijateľný kompromis. Dôležité je, čo viac znížiť, rast ,,sivého trhu”, znížiť nezamestanosť, investovať na otváranie nových tovární, výmenu poľnohospodárskych výrobkov a v tom vidím ideálnu príležitosť, aby Slovensko ako člen EÚ investovalo do našej krajiny na otváranie nových pracovných miest, vytvorenie spolupráce v rámci poľnohospodárstva a  my sa musíme pokúsiť zadovážiť investorom na Slovensku čo najlepšie podmienky na pracovanie. Slovensko ako krajina má mnoho vecí, ktoré môže ponúknuť našej krajine, a tak zvýšiť svoju vývoznú činnosť. Verím, že ako aj na Slovensku, tak aj  v Srbsku je potrebné poskytnúť najmä malým podnikateľom finančné balíky, za pomoci ktorých by rozšírili svoju činnosť a svoju prácu prezentovali aj v iných krajinách. U nás vo Vojvodine žije veľký počet slovenských podnikateľov, prevažne poľnohospodárov,  ktorí sa  už stáročia  zaoberajú poľnoshospodárstvom a ich výrobky nemá kto kupovať,verím, že keby mali viac finančných prostriedkov, svoje výrobky by vyvážali aj na Slovensko, iba je potrebné zlepšiť medzinárodnú spoluprácu. Poznáme štáty, ktoré sú bohaté na rudy, energiu a možno aj diamanty a iné zdroje, a aj naďalej sú chudobné. Poznáme štáty, ktoré nemajú nič, a predsa sú bohaté preto, že majú ľudí, ktorí vedie tie zdroje využívať. Tajomstvo úspechu leží v investovaní do vzdelávania, najprv do vzdelávania a iba potom do strojov a technológie. Stroje a technológia sa nám zlepšia, keď budeme mať múdrych a vzdelaných ľudí. Edukácia a vzdelávanie sú dva zdroje, ktoré nás vedú k úspechu. Úspech nie je nedoknuteľný, stojí tu pred nami, no predsa sme leniví zdvihnúť sa z kresla, vypnúť televíziu, výjsť von a povedať si: Dnes mám šancu, možnosť urobiť niečo skvelé pre seba a pre svojich potomkov, prečo nie? Aj Slovensko, aj Srbsko majú problém s odchodom mladých vzdelaných ľudí do cudzích štátov, pokúsme sa, aby sme sa stali rovnoprávnymi s ostatnými štátmi, to je našou úlohou. Nachádzame sa na lodi plnej vody, všetci ju musíme vyhadzovať von z lode a plaviť sa v rovnakom smere.“

 

 

Barbora Rybárová

Cena riaditeľa SAV

 

Ako problém krízy vnímajú stredoškoláci v súčasnej neľahkej dobe? Hľadáme východiská a cesty k novej prosperite a morálke.

               

                Prosím vás, mohol by mi niekto vysvetliť, ako sa  mám v dnešnej dobe zamestnať? Môže byť aj brigáda. Mám vyplniť životopis? Dokonca štruktúrovaný? Poslať motivačný list? Prísť na pracovný pohovor? Ukázať sa v najlepšom svetle, vysvetliť všetky svoje klady a predstierať, že som ochotná robiť všetky druhy práce za minimálnu mzdu? Vážne stačí len toľko? Jednoduchá odpoveď: NIE! A môžete urobiť aj mlynské koleso! Prečo? No pretože nie ste dostatočne kvalifikovaní, nemáte prax, nerobíte v tomto odbore minimálne tri roky. Ak aj máte prax, tak musíte pochopiť, že sme zabehnutá prevádzka a nemáme čas venovať sa novým ľuďom...

                Mám čoskoro osemnásť rokov a to viedlo mojich rodičov k tomu, aby mi jedného pekného rána oznámili, že už som dosť stará na to, aby som si privyrábala. Tvrdia, že čím som staršia, tým ťažšie je živiť ma, nie preto, že by som veľa jedla, no preto, že okrem mňa majú ďalšie deti, ktoré musia živiť, a ako všetci vieme, peniaze nerastú na stromoch a nič nie je zadarmo. Tento fakt som si aj ja uvedomila, a teda som sa rozhodla splniť všetky podmienky na prijatie do práce: napísala som si životopis, pripravila si motivačný list (opísala som sa v ňom múdrejšia ako Einstein), obzrela som si, kde hľadajú brigádnikov (a berú dokonca aj úbohých študentov), a vybrala som sa na pracovný pohovor. Nemyslela som si, že mi prestrú červený koberec a ani keď otvorím dvere, tak mi hneď oznámia, že ma berú bez debaty a môžem nastúpiť kedykoľvek. Prišla som vyrovnaná s osudom, pripravená na všetky typy odpovedí, jednoducho s hlavou vztýčenou. A zrazu na mňa vychŕlili presne toto: áno, berieme študentov, áno, potrebujeme súrne čašníčku, ale viete, my sme zabehnutá prevádzka a potrebujeme skúsených, lebo nemáme čas na nováčikov, no nezavrhujeme vás, veď my sa vám pravdepodobne ozveme..... A už nikdy o nich nikto nič nepočul.

                Dovoľte mi jednu zásadnú, pre moje budúce fungovanie dôležitú, otázku. Kde mám pre všetko na svete, získať prax, ak ma nikde nechcú kvôli tomu, že ju nemám? Ako sa mám všetko naučiť? Veď nikto sa ešte nenarodil so všetkými vedomosťami a  zručnosťami. Všetko sa musíme naučiť, bohužiaľ. Ja viem, je to večná škoda, že neexistuje čarovný lievik, ktorým by nám boli všetky zručnosti naliate do našich hlavičiek makovičiek hneď po našom  príchode na svet. Lenže drahí zamestnávatelia akosi zabúdajú hneď po prekročení prahu svojej firmy, že aj oni sú len obyčajní smrteľníci a že aj oni museli nejako začínať. Vôbec nedávajú šance mladým, šikovným ľuďom, ktorí ešte stále nemajú prepité bunky na to, aby sa nedokázali priučiť v priebehu dvoch dní remeslu. Ale! Na druhej strane, človek nad päťdesiat rokov už tiež nie je dvakrát vyhľadávaný u zamestnávateľov. Pre nich sú ideálni tridsiatnici s dostatočnou praxou a elánom, ktorým nebránia v kariére nijaké uplakané, usmrkané deti a ich sociálny život je tiež na nízkej úrovni.

                Zatiaľ je za rok 2014 v Žilinskom kraji miera nezamestnanosti takmer 13%. Tvorí ju „výkvet národa“, a síce čerství absolventi vysokých škôl, ďalej spomínaní ľudia nad päťdesiat rokov, ľudia hocijakého veku, ktorí boli prepustení z práce, napríklad kvôli znižovaniu stavov, atď. Ja by som sa však rada zamerala na absolventov. Slovenské vysoké školy každoročne vyprodukujú stovky magistrov alebo inžinierov absolútne nevyužiteľných v živote. Tí ľudia nie sú schopní prežiť v našej veľkej džungli. Vysoká škola im dá teoretické vedomosti, ale nie nadarmo sa hovorí, že život ťa naučí. Jedine praxou si môžeme utvrdiť naše vedomosti a schopnosti, lenže ako, keď bez praxe vás nikde nechcú?! Štatistiky hovoria, že v Slovenskej republike je každý tretí človek vo veku od pätnásť do dvadsaťštyri rokov nezamestnaný. Mladí ľudia patria z hľadiska ohrozenia nezamestnanosťou medzi rizikové skupiny na trhu práce. Obdobie po ukončení školy je veľmi kritické, pretože sa na ňom prejavuje neskúsenosť absolventa a zároveň nedôvera zo strany zamestnávateľa.

Každý rok končí na úrade práce niekoľko tisícok ľudí, čo práve ukončili štúdium, ale nemôžu sa nikde uplatniť. Takže nám tu pribúda stále viac a viac povaľačov, z ktorých sa možno po čase stanú aj bezdomovci, pretože ich neprijmú ani len vykladať banány do Tesca. Nebudú mať peniaze, nebudú mať ako platiť nájomné a nebudú mať na jedlo. Možno skončia niekde pod mostom tancovať alebo predávať sväté obrázky, len aby zarobili pár drobných na čučo, ktoré im ako jediné prináša úľavu v ťažkých časoch. V lepšom prípade, ostanú sedieť doma na zadkoch, čakajúc na spasenie a budú parazitovať na svojich rodičoch, ktorí budú musieť makať od svitu do mrku viac ako kone na Veľkej pardubickej. Aj to, samozrejme, len v tom prípade, ak ich zamestnávateľ nevymení za spomínaných energických tridsiatnikov. Uvedomme si však, že nezamestnanosť nie je len čisto hospodárskym či finančným problémom. Upadá taktiež pracovná morálka. Ale môžeme hovoriť o úpadku pracovnej morálky u ľudí, ktorí v živote nepracovali?

Za dlhodobo nezamestnanú osobu považujeme tú, ktorá nepracovala jeden rok ani na celý a ani na polovičný pracovný úväzok. Údajne počas jedného až dvoch rokov nezamestnanosti človek stráca pracovný návyk. Takmer tri štvrtiny dlhodobo nezamestnaných nemajú prácu viac ako dva roky. V tejto fáze začne rásť u človeka apatia voči spoločnosti. Nezamestnaný sa pomaly zmieruje so skutočnosťou. Podľa Harrisonovho modelu existujú štyri stavy v duši človeka po strate práce. Najskôr odmieta skutočnosť, potom sa konečne pozviecha, začne hľadať prácu, zisťuje, v čom by sa mohol zlepšiť, je plný optimizmu, neskôr však na neho doľahne ťarcha neúspechu, stráca sebadôveru a nakoniec sa zmieri s nevyhovujúcou situáciou.

 Darmo sa tu môžeme baviť o zvýšenom exporte a rozšírenej investičnej činnosti, ako práve tieto dva piliere môžu vyriešiť hospodársku krízu. Ak nedáme šancu mladým, či už stredoškolákom, aby sa naučili robiť a vážiť si každú korunku, alebo vysokoškolákom, pre ktorých je každá pracovná príležitosť dobrá pre budovanie ich kariéry, dostaneme sa do začarovaného kruhu. Tí produktívni tridsiatnici nebudú celý život tridsiatnici a tobôž nie produktívni. Tiež zostarnú a morbídne povedané, tiež raz odídu do večných lovísk. A potom čo? Nasledujúce generácie budú lenivejšie ako vši a my sa v priebehu päťdesiatich rokov vrátime tesne za opice, jedine s tým rozdielom, že nebudeme žiť v jaskyniach s líščím kožuchom okolo zadníc, ale pod mostom alebo v bývalej kaviarni Starbucks a namiesto lovenia jedla budeme o jedle twitovať.

                „Na boj proti nezamestnanosti sa nesmieme dívať len ako na akciu výhradne hospodársku, ale ako na úkol, ktorý slúži záchrane dôležitých ľudských a mravných hodnôt, bez ktorých by sa ťažko udržala rovnováha ľudskej spoločnosti... Ak sa chceme dostať opäť k zdravším pomerom, musíme sa snažiť, aby sme ľuďom dali prácu a nie len podpory.“ Neostáva mi nič iné, len súhlasiť so ctihodným pánom Hodžom. V médiách zaznela informácia, že aktuálna vláda sa chystá prijať opatrenia na ochranu zamestnancov nad päťdesiat rokov, aby neboli prepustení bez udania vážneho dôvodu. Premiér by tým chcel predísť práve tomu, aby päťdesiatnici neboli nahradzovaní o dvadsať rokov mladšími zamestnancami. Súhlasím s plánom, ale pridala by som aj to, aby zaviedli úľavy pre majiteľov podnikov, aby mohli zamestnávať stredoškolákov. Aktuálna situácia je taká, že majitelia firiem musia za brigádnikov a začínajúcich pracovníkov bez praxe platiť úplne rovnaké dane ako za osobu s trvalým pracovným pomerom, preto sa im viac oplatí trvalý zamestnanec. Preto navrhujem, aby boli tieto dane v tomto prípade znížené. Nesmieme sa čudovať, že sa mladí hrnú do Anglicka, Španielska, Francúzska či Ameriky. Vo vymenovaných krajinách brigádnikom ponúkajú od 400 do 700 € za mesiac, o čom sa nám na Slovensku môže len snívať. O porovnávaní nástupných platov sa pre zachovanie psychického zdravia radšej nebavme. Zamestnávatelia v cudzích krajinách si vážia „lacnú pracovnú silu z centrálnej Európy“, pretože sme ochotní pracovať za peniaze, za ktoré sa Američan napríklad ani na brucho neprevalí. Keď sú oni ochotní dať mladým šancu, tak prečo nie my? Napríklad za čias mladosti mojich rodičov fungovali takzvané zemiakové brigády, ktoré boli povinné pre všetkých. Netvrdím, že nás majú posielať všetkých okopávať zemiaky, len si myslím, že by bolo fajn, keby sme aj my, gymnazisti, mali vyhradené aspoň dva týždne na to, aby sme niekde pracovali. Síce by sme za tie dva týždne nič nezarobili, no mali by sme konečne aspoň nejakú prax. Hneď by ten životopis vyzeral lepšie. A ďalej, myslím si, že by sa mali uzavrieť niektoré vysokoškolské odbory, ktoré fungujú len na to, aby mali ľudia aspoň nejaký titul. Tieto fakulty produkujú ľudí maximálne neschopných. Aký úžitok budeme mať z človeka, čo vyštudoval helenistiku alebo religionistiku? Nikdy nijaký! Pravým zámerom vysokej školy je to, aby sa človek uplatnil na trhu práce. Radšej sa sústreďme na odbory otvárajúce možnosti študentom. Tým, že by sa uzavreli niektoré nepotrebné odbory, donútili by sme menej talentovaných, aby sa priučili užitočným remeslám, čím by sa zvýšila pravdepodobnosť ich prijatia do zamestnania.

Ešte máme čas na zmenu a ak začneme teraz, tak to spoločnými silami dokážeme a polepšíme si aj v hospodárskej sfére, vydvihneme morálku a čo je hlavné: ja budem mať brigádu. 

 

Jakub Straka

Cena riaditeľa SAV

 

Hľadáme východiská a cesty k novej prosperite a morálke

Už dávno sme zistili, že bez zdravej, dobre fungujúcej ekonomiky sa naša spoločnosť nerozvíja plnohodnotne. Pozrime sa napríklad na veľké burzové krachy. Kolaps vzájomne prepojených svetových ekonomík mal za následok celosvetové finančné problémy, ktoré trvali niekoľko rokov. Počas tejto doby najviac trpeli práve tí ľudia, ktorí sa živili ťažkou prácou. Firmy kvôli slabému dopytu po výrobkoch prepustili desaťtisíce ľudí, ktorí zostali bez práce. Problém mali aj tí, ktorým sa prácu podarilo udržať. Ako následok burzového krachu, počas ktorého sa prudko prepadla hodnota akcií, začali klesať aj ceny pšenice a ostatných poľnohospodárskych komodít. Situácia bola taká ťažká, že dokázali nájsť jediné východisko v ničení svojich výrobkov. História sa od tohto veľkého krachu niekoľkokrát zopakovala a mali sme možnosť sledovať, že sa ľudia z takýchto udalostí poučia len veľmi málo. Úrodu síce už nikto v snahe zvýšiť jej hodnotu neničí, ale je to práve prosperita, ktorá v dnešnej dobe krízou výrazne trpí.

Keď sa však ekonomika ocitne v kritickom stave, pre spoločnosť je veľmi ťažké zachovať morálne hodnoty. Nezamestnanosť spôsobí to, že ľuďom zoberie príležitosť využiť svoj potenciál na to, aby do spoločnosti prispievali prácou, ktorá je vnímaná ako určitá hodnota. Keďže široké masy ľudí túto hodnotu spoločnosti poskytnúť nemôžu, nevráti sa im v podobe odmeny. Tým u nich vzniká pocit bezmocnosti - ich celoživotné úsilie vyšlo nazmar. Čo je horšie, neexistuje pre nich žiadny spôsob, ako získať prácu naspäť. Vtedy spoločnosť pre týchto ľudí prestáva byť tým, čím bola v minulosti. Nadobúda inú formu, v ktorej už naďalej neplatí, že sa ľuďom práca vráti v inej podobe. Spoločnosť túto možnosť poskytuje iba bohatým, ktorí si aj za cenu zníženia životnej úrovne väčšinou dokážu väčšinou udržať svoju prácu. Problém je hlavne v tom, že počas zlej ekonomickej situácie spoločnosť plní svoju úlohu iba pre majetnejšiu skupinu obyvateľov, zatiaľ čo tým chudobnejším už nemá čo ponúknuť. Sociálne problémy je síce možné aspoň čiastočne vyriešiť podporou v nezamestnanosti, miesto v spoločnosti, ktoré človeku zabezpečuje práca, sa však nahradiť nedá.

Morálne hodnoty, na ktorých sa ľudia dovtedy zhodli, už niektorým nepripadajú ako niečo, čo by sme mali všetci spoločne rešpektovať. Vidia v nich skôr prekážku, najradšej by si spoločné fungovanie predstavili inak. Slovami Adama Smitha: „Náklonnosť k obdivu a takmer uctievaniu bohatých a mocných, k opovrhovaniu a zanedbávaniu chudobných je najčastejšou príčinou morálneho úpadku“.

Preto by sa mal štát v dobách ekonomickej krízy snažiť zamestnanosť zvyšovať všetkými dostupnými prostriedkami. Ak má všetkým ľuďom slúžiť rovnako, mal by sa postarať o to, aby mali všetci v ňom svoje miesto a bolo pre nich vzájomne prospešné spoločné hodnoty dodržiavať.

Na riešenie otázky zamestnanosti sa množstvo ekonómov pozerá odlišne. Nech sú ich názory akékoľvek, vždy sa zhodnú na tom, že práve investície sú to, čo dokáže vo väčšine prípadov ekonomike pomôcť. Otázkou však ostáva, či je štát na túto úlohu naozaj ten najvhodnejší aktér. V čase ekonomického rozmachu by som s tým určite nesúhlasil a argumentoval by som tým, že voľný trh dokáže kapitál alokovať najefektívnejšie. V dobách ekonomickej krízy je však investičný pesimizmus natoľko výrazný, že súkromní investori podporu štátu potrebujú. Je akousi zábezpekou ich investícií a dokáže im poskytnúť incentívu, ktorá v konečnom dôsledku pomôže všetkým. Práve kombinácia súkromných a štátnych investícií dokáže v čase krízy poskytnúť riešenie ad hoc, ktoré by inak nebolo možné. Kapitál je poskytnutý perspektívnym spoločnostiam, ktoré by nebolo výhradne štátnou investíciou možné vyselektovať efektívne. Tak sa zabezpečí, že novovytvorené pracovné pozície budú udržateľné a štátny kapitál neuviazne v spoločnostiach - práve naopak, časom sa do rozpočtu vráti. Ak firmy budú mať na svoje operácie nové prostriedky, budú si môcť dovoliť zaplatiť zamestnancov. Tí minutím zarobených peňazí vytvoria dopyt po ďalších výrobkoch a službách. V tomto štádiu už investícia do väčšiny firiem nebude riziková a štátny podiel sa postupným splácaním pôžičiek zmenší.

Zvýšenie vývozu je ďalším krokom k rozvoju domácej ekonomiky. Rozšírenie ponuky našich výrobkov na zahraničné trhy nám pomôže získať nielen nový kapitál, ale aj diverzifikovať odbytiská. To je vzájomne prospešné pre všetky krajiny, pretože pokiaľ bude po pracovnej sile jednej krajiny dopyt v zahraničí, lokálne ekonomické problémy nebudú natoľko výrazné. Analogicky je to možné povedať o našich zahraničných obchodných partneroch.

Najdôležitejšie, čo sa nám Milan Hodža vo svojom prejave snažil povedať, je ale to, že stabilná ekonomika je jednou z kľúčových podmienok vytvorenia spoločnosti, v ktorej je možné mravné hodnoty zachovať prirodzene, pretože bude ich dodržiavanie výhodné pre všetkých. Okrem toho samotná hospodárska stabilita je predpokladom pre odovzdávanie hodnôt spoločnosti a začlenenie ľudí do komunity tak, aby to bolo prospešné pre všetkých. Cestu k prosperite vnímam nielen ako prosperitu ekonomickú, dosiahnuteľnú zvýšením exportu a investícií, ale taktiež prosperitu morálnu, prostredníctvom ktorej sa naša spoločnosť má možnosť rozvíjať plnohodnotne.

 

Alžbeta Turčanyiová

Cena starostu obce Sučany

 

„Zvýšenie vývozu a rozšírenie investičnej činnosti tvoria dva základné piliere, o ktoré musíme oprieť zámernú pomoc pracovnému trhu, kde dlhotrvajúca nezamestnanosť je prameňom hospodárskeho, sociálneho a morálneho nebezpečia, ktoré nechceme nikdy podceňovať... Na boj proti nezamestnanosti nesmieme sa dívať len ako na akciu výhradne hospodársku, ale ako na úkol, ktorý slúži záchrane dôležitých ľudských a mravných hodnôt, bez ktorých by sa  ťažko udržala rovnováha ľudskej spoločnosti... Ak sa chceme dostať opäť k zdravším pomerom, musíme sa  snažiť, aby sme ľuďom dali prácu a nie len podpory.“
(Z vystúpenia Milana Hodžu na 16. schôdzi Národného zhromaždenia Republiky československej 5. 12.1935)

 

Výrok Milana Hodžu prednesený k téme nezamestnanosti na našom území krátko po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch minulého storočia, je veľmi nadčasový. Milan Hodža, osvietený politik svojej doby, veľmi správne vyjadril názor, že nezamestnanosť vedie k morálnemu úpadku spoločnosti a ako východiská z neho uviedol základné piliere rozvoja vtedajšieho zaostalého a prevažne agrárneho Slovenska – zvýšenie vývozu a rozšírenie investičnej činnosti.

Odvtedy prešlo takmer 80 rokov a Slovensko sa zo zaostalého „prívesku“ priemyselne rozvinutejších Čiech, prechádzajúc mohutnou industrializáciou počas budovania spoločného komunistického štátu, po opätovnom zavedení súkromného vlastníctva a strate domácich trhov v prospech globálneho zahraničného kapitálu, stalo integrálnou súčasťou Európskej únie. Všetky štáty sveta sú v súčasnosti ešte viac politicky a ekonomicky navzájom prepojené, a tak pravidelne sa opakujúci hospodársky cyklus dnes bolestivo zasiahol svojou recesiou aj našu generáciu.

Možno dnes aplikovať Hodžov názor na našu súčasnosť? Určite áno, avšak s určitými obmenami. Podľa môjho názoru je primárnym problémom dnešného sveta práve absencia morálnych hodnôt, ktorá je príčinou nezamestnanosti. A nezamestnanosť vedie k ďalšiemu úpadku spoločnosti. Medzinárodný kapitál, ktorý je v rukách hŕstky ľudí, má tendenciu sa neustále rozpínať, pričom využíva metódu neustáleho zvyšovania efektivity, produktivity práce a zisku. Je to však v prospech väčšiny obyvateľov sveta? Nie. Jediný, kto má z toho prospech, je tá malá hŕstka vlastníkov. Tým sa neustále roztvárajú nožnice medzi chudobnými a bohatými. Preto by mal štát robiť zásahy do fungovania spoločnosti, aby neviditeľná ruka voľného trhu nespôsobovala neúnosné deformity.

Slovensko je malou a otvorenou ekonomikou. Ak by sme dnes chceli v boji s nezamestnanosťou  aplikovať len nástroje zvyšovania vývozu a rozširovania investičnej činnosti,  spôsobili by sme len jej ďalší, aj keď oneskorený nástup. Takéto rýchle a veľké investície sú v súčasnosti schopné najľahšie realizovať len medzinárodné koncerny, ktoré však, ako som už uviedla, majú úplne iné ciele. V praxi sa často ukázalo, že aj po udelení vysokých investičných stimulov náš štát nezískal z týchto investícií adekvátny príjem, z ktorého by mohol uspokojovať svoje potreby.

Som presvedčená, že netreba plytvať podporami a dávkami pre nezamestnaných, ale hlavným cieľom by mala byť podpora ľudí, aby sa zamestnali sami. Preto si myslím, že štát by mal venovať väčšiu pozornosť živnostníkom, malým a stredným podnikateľom. Tvoria základ ekonomiky našej spoločnosti a vytvárajú hodnoty, ktoré ostávajú doma, slúžia našim občanom a zamestnávajú našich ľudí. Namiesto drancovania prírodných zdrojov a znečisťovania životného prostredia medzinárodnými koncernami, ktoré nezmyselne premiestňujú výrobky z jedného konca sveta na druhý, by bolo užitočné rozvíjať naše remeslá, služby, poľnohospodárstvo a cestovný ruch v domácom prostredí, využívajúc pritom najmä vlastné zdroje.

Nástrojov k tomu by sa našlo určite dosť. Uvediem len pár nápadov, ktoré by možno stáli za makroekonomickú analýzu.

Tí, ktorí začínajú podnikať, by v prvom roku podnikania mohli byť oslobodení od platenia odvodov a daní. Takúto úľavu by som poskytla všetkým podnikateľom, nielen nezamestnaným. Spustila by sa tým veľká migrácia aj pracujúcich, ktorí sú zamestnaní napr. v štátnej správe kvôli istotám, ale majú lepšie predpoklady pre podnikanie. Naopak, uvoľnili by sa štátnozamestnanecké miesta pre nezamestnaných, ktorí pre podnikanie predpoklady nemajú a štátnozamestnanecké miesta sú pre nich nedostupné. Odstránila by som niektoré administratívne prekážky, ktoré sú zbytočnou byrokratickou záťažou.

Znížila by som počet škôl a zvýšila ich kvalitu. Motivovala by som študentov, aby študovali v zahraničí a mali možnosť uplatniť získané vedomosti na Slovensku, rovnako ako aj zamestnancov štátnej správy vo forme postgraduálneho štúdia a odborných stáží. Mnohé naše vysoké školy dnes slúžia ako dočasná stanica pre budúcich nezamestnaných.

Ak by naša vláda umožnila širokú verejnú diskusiu, a nebrala by do úvahy pri riešení nezamestnanosti len názory pár vybraných funkcionárov, určite by sa našli mnohé iné riešenia. Väčšina živnostníkov a malých podnikateľov nemá totiž za sebou ani profesijné organizácie, ani odborové zväzy.

Ako teda z pohľadu nás, mladých, nájsť východisko z morálneho úpadku spoločnosti? Podľa môjho názoru je naša spoločnosť príliš rozdelená. Ďalšia diferenciácia by mohla viesť k nárastu extrémizmu a sociálnym nepokojom. Spoločnosť môže napredovať a rozvíjať sa len vtedy, keď bude uspokojený každý jej člen, pri využití jeho najlepších schopností. Som proti akejkoľvek diskriminácii. Riešenie problému jednej skupiny nesmie marginalizovať akúkoľvek inú, avšak nikto by nemal žiť na úkor druhého. V spoločnosti by sa nemal pestovať trend, že svet patrí len tým najsilnejším a najlepším. Každý si zaslúži vzájomný rešpekt a úctu. Všetci chceme mať šťastných mladších súrodencov, zamestnaných rodičov, opatrených starých rodičov.

V tomto smere nám chýbajú morálne vzory a autority. Mnohí naši najvyšší predstavitelia štátu, policajti, sudcovia, učitelia, ale aj rodičia v tomto smere zlyhávajú. Prečo?

 

 

 

 

    

 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Novinky

Kontakt

  • Bilingválne gymnázium Milana Hodžu
    Komenského 215 Sučany
  • +421 43 4 293 474

    RNDr. Vasil Dorovský
    riaditeľ školy
    0910 945 956

    RNDr. Ľubica Bošanská
    zástupkyňa
    0911 348 411

    Ing. Martina Lojdová
    zastupkyňa pre TEČ
    0911 348 415


    sekretariát riaditeľa školy
    0911 348 424











Fotogaléria